Ó ty, čo vidíš moje slzy stekať sťa vytrvalý dážď,

prúdiace z mojich očí, kým na mojom tele vidno chorobu

Nediv sa, i keby som sa stal sťa mŕtve pozostatky,

veď gazela na pláni, medzi stromami ban a horou,

si dovolila preliať moju krv v posvätných mesiacoch,

div sa radšej môjmu stavu, lebo nikdy predtým

som sa nebál útrap, ani keď ku mne vystierali ruky,

no láska ma učinila hluchým a moje slová boli márne

Osud skolil leva očami mladej gazely,

ó, obyvateľ pláne, príď zachrániť obyvateľa húštiny!

Milovaný napadol moje srdce nespočetnými šípmi svojho pohľadu

a nechal ma blúdiť, zbaveného všetkého vedenia

Keď ma zasiahol a jeho šíp oslabil moju odolnosť,

zaprel som ranu a skryl hrot šípu vo svojom srdci

Veď rany od milovaného mi nespôsobujú bolesť,

kedykoľvek sa zjaví môj mesiac, samotný mesiac sa skryje

Dlho som trávil noci v myšlienkach a bdení z lásky k nemu,

moja duša je jeho, i moja krv, môj sluch i môj zrak

Ó ty, čo ma karháš za lásku k nemu, veď láska je osudom,

keby ťa taká túžba stravovala, nekarhal by si ani nevinil